top of page

Piotr Ibrahim Kalwas – Poliak žijúci v Egypte

Som šokovaný, čo všetko majú mladí ľudia v telefónoch. Stretol som Egypťana, ktorý počúval Lutosławského.  Mladí egyptskí death metalisti zase vedia o Nergalovi všetko: o jeho živote, koncertoch, únose Biblie. Videli ste, čo urobili egyptské feministky? Na svojom profile zverejnili fotografiu dvoch žien sediacich na vlajke ISIS s vyšitým šachom. Jeden v nikábe sedí hore nohami so zdvihnutým prostredníkom a búši do kopy.

 

Piotr Ibrahim Kalwas v roku 2008 spolu s manželkou a synom Hasanom opustili Poľsko a usadili sa v Egypte, v Alexandrii. Prežil vládu Mubaraka, Arabskú jar, vládu fundamentalistov aj Sisiho. Začal písať reportáže okrem iného pre „Duży Format“. o obriezke dievčat, ateistov a ultrakonzervatívcov či krvavých rituálnych zabíjačkách. Bez tejto krajiny si svoj život nevie predstaviť, hovorí, že je to láska v dobrom aj v zlom.

 

Rozhodol som sa ísť do Alexandrie, aby som zistil, aký bol Egypt po revolúcii.

 

- Je Egypt bezpečný?

 

Vlna revolúcie pominula a opäť je bezpečne.

 

- Pred dvoma týždňami, keď som prišiel do Káhiry, pred mojím blokom zastrelili dvoch policajtov. O deň neskôr vybuchla bomba vo vlaku z Káhiry do Alexandrie, ktorým som dnes pricestoval.

 

Hovoríte o politickom násilí, ktoré v skutočnosti prichádza po revolúcii. Na Sinaji sú džihádisti, je to zóna bez zákona. V Káhire došlo k útokom na armádu a políciu. Ale tzv bežná kriminalita v uliciach je veľmi nízka. Nikdy sme nemali žiadne problémy. V tomto smere je Egypt bezpečný, aj keď je na tom horšie, ako bol, pretože polícia po revolúcii skolabovala.

 

- Pred viac ako 6 rokmi ste sa presťahovali do Alexandrie, pretože, ako ste povedali, Poľsko bolo krajinou hrubosti, vulgárnosti, pivnej chýry, pornografickej špiny v médiách. Po 4 rokoch sa však váš prístup k „bezpečnému a dokonalému Egyptu“ zmenil na veľmi kritický, je to vidieť na vašich reportážach, v ktorých nastoľujete témy ako: ateizmus, vystrihovanie malých dievčatiek, náboženská diskriminácia, ultrakonzervatívni salafiovia obťažujúci študentov či krvavé rituálne zabíjanie zvierat. Kedy nastal prelom?

 

Raz som skutočne nadával na Poľsko. Preháňal som. Teraz sa to trochu zmenilo, pretože Poľsko sa zmenilo. Ale Poliakov vnímam v mnohých ohľadoch stále negatívne.

 

Prelom nastal počas revolúcie. Revolúcia mi otvorila oči, pretože stav zdanlivého pokoja sa zrútil. Keď sme prišli do Alexandrie, žili sme 2,5 roka pod vládou Mubaraka. Tá krajina bola vtedy zamrznutá, nič sa nestalo, nikto nahlas o obriezke nehovoril, nikto nič nezverejnil. Bolo neuveriteľné, že ulice boli také tiché. Keď začala revolúcia, všetko povolilo. Najprv nastal chaos, potom otvorenie. Našťastie sa tu nestala Sýria či Líbya. Moc prevzalo fundamentalistické Moslimské bratstvo, vtedajší generál Sisi.

 

- V jednom z vašich článkov sa mladý Egypťan vyjadril, že väčšina z nich si neželá náboženský štát navrhnutý Moslimským bratstvom, ale neakceptuje ani západnú demokraciu s jej nespútaným liberalizmom, nahotou, ateizmom a kontroverzným umením. Existuje teda nejaká iná „tretia cesta“?

 

Egypťania túto „tretiu cestu“ stále hľadajú, no nie je. Stačí sa pozrieť na nedávny vývoj. Keď sa v roku 2011 začala revolúcia, egyptský novinár povedal, že po prvýkrát za päťtisíc rokov má Egypt šancu na demokraciu. Ale demokracia nie je len v ústave, ale nie je ani v ľuďoch. Neexistuje demokratické, občianske myslenie. Egypťania si nevedia predstaviť, že by rozhodovali sami, vždy tu vládol prozreteľný muž a bol vodcom spoločnosti. Revolúciou bol mechanizmus, ktorým zviera vyskočilo z klietky. Egypťania vyšli z autoritárskeho systému na slobodu a nevedeli, čo s ňou robiť.

 
- O rok neskôr sa uskutočnili prvé slobodné a demokratické  prezidentské voľby.

 

Áno. Ľudia si potom zvolili Moslimské bratstvo a začala sa islamizácia Egypta. Počas ich vlády boli obchody s alkoholom zatvorené. 98% Egypťanov vyhlasuje, že nikdy nepili alkohol a autá naďalej jazdia až do Drinkies. V krčmách čapujú nealko pivo, no majú so sebou malé fľaštičky alkoholu. Kúpia si plechovku koly, opijú sa a vylejú obsah fľaše. Po víkende sú celé ulice posiate fľašami lacných plechoviek ouzoi a Stella. Bratia to dokázali. Úplatky podplatených salafistov (moslimovia postulujúci obrodu islamu návratom k jeho pôvodným zdrojom, takzvanému „náboženstvu predkov“ – pozn. red.) prepadávali obchody, rozbíjali výklady a rozbíjali fľaše od alkoholu. Bratia uviedli, že išlo o „spontánne hnutie ľudí“. Začali stavať prvé hotely len pre moslimov pri Červenom mori: bez bikín a bez alkoholu. Chceli uzákoniť ženskú obriezku, ktorú v roku 2007 zakázala manželka zvrhnutého prezidenta Suzanne Mubarak. Obriezka mala stáť 5 libier, čo je ... niečo cez 2 zloté. Hnev na Mursího bol nepochopiteľný, ľudia ho nenávideli viac ako Mubaraka. Pol milióna Egypťanov vyšlo do ulíc a zvrhlo ho.

 

- Teraz môžete vidieť, že sa pomaly vracajú k autoritárskemu vládcovi.

 

Áno, a je to správna voľba, pretože iná cesta, aby tu nevládla armáda, neexistuje. Po prevrate v roku 2013 prevzal moc Sisi. Ľudia v Európe neverili, že by si Egypťania mohli zvoliť iného generála – despotu, no ako poznáte miestne reálie, viete, že iná možnosť nie je, inak by nastal chaos. Druhá Líbya. V Egypte a v týchto ľuďoch je vpísaná diktatúra a armáda je garantom bezpečnosti a stability.

 
- Ako sa Sisi vyrovnáva s touto porevolučnou realitou?

 

Medzi zástancami sekulárneho štátu a islamistami uplatňuje jemnú politiku mrkvy a biča. Moslimské bratstvo považoval za teroristickú organizáciu a jej členov zatýkal. Paradoxne, oveľa radikálnejšie salafistické organizácie, ktoré Sísího zo strachu podporovali, sú vládou zvýhodnené. Ale o 5 rokov môžu ísť všetci do väzenia. Diktatúra je klam a skôr či neskôr sa vždy skončí hrozným pádom a potom vyjde najavo to, čo bolo potlačené.

 

Povie pravdu

 

- Čo sa stalo v Egypte? Ako sa zmenila spoločnosť po revolúcii?

 

Nastal rozkvet umenia a umeleckých kruhov. Mladí ľudia, ktorí sa nedokážu realizovať v politike, obávajú sa prenasledovania a sledovania, sa realizujú v umení: v tanci, divadle, hudbe, literatúre. Je to prejav prejavu a vybitia emócií.

 

Som šokovaný, čo všetko majú mladí ľudia v telefónoch. Stretol som Egypťana, ktorý počúval Lutosławského. Mladí egyptskí death metalisti zase vedia o Nergalovi všetko: o jeho živote, koncertoch, únose Biblie atď.  A koľko hudby z Izraela majú! Koľko kontaktov s mladými Izraelčanmi na chate. Každý deň Egypťan povie, že Izrael je svinstvo, banditi a vrahovia Palestínčanov. V médiách Izrael do pekla. No pri rozhovore s ľuďmi z vyšších vrstiev človek žiarli, že vedľa nich je v Tel Avive bohatá krajina s krčmami a nočným životom. Len oni sa boja o tom medzi sebou rozprávať. Toto je ďalšia splátka duplicity. Preto je tento svet taký fascinujúci. Je pozoruhodné neustále prenikať do jadra egyptskosti a islamu.

 
- Mladí Egypťania sú vo vyjadrovaní svojich názorov čoraz odvážnejší, o slovo sa čoraz častejšie hlásia feministky či ateisti. Nebojí sa následkov?

 

Nedávno dvaja mladíci zorganizovali akciu s názvom "Spiderman v Káhire." Jeden z nich sa prezliekol za Spidermana a visel u mäsiara vedľa tiel oviec alebo na samom vrchole mešity, vedľa polmesiaca s prstami zobrazenými v znamení Satana, v mešite sa modlil aj Spiderman. Ani ja som sa to neodvážil zverejniť na svojom profile. Tvár a meno tohto chlapca sú všade v médiách, novinári s ním robia rozhovory a on sa nebojí.

Videli ste, čo urobili egyptské feministky? Na svojom profile zverejnili fotografiu dvoch žien sediacich na vlajke ISIS s vyšívaným šachom, vyhlásením viery štylizovaným do raných arabských písmen. Jeden v nikábe, otočený dozadu so zdvihnutým prostredníkom (jeden zdvihnutý prst je znakom ISIS a znamená jedného Boha) a búši do kopy. A druhá, nahá, čučí vedľa nej a kvapká jej menštruačná krv. Ani Európania by to neurobili, iba ak z úcty k šachovi.

 

- Prečo taká jasná námietka?

 

Tieto krajiny stoja na pokraji tradicionalizmu a modernizmu, ktorý nikto nedokáže zastaviť. Akcelerácia modernity neobchádza ani moslimské krajiny. Dá sa to odoprieť, ako to robia fundamentalisti, ale islam to tak nezostane. Fundamentalisti odmietajú modernosť, ktorej nerozumejú a ktorej sa obávajú. Obávajú sa, že stálosť a kontinuita budú zničené, a čo potom príde na jej miesto? Asi je to zlo zo západu, nahé ženy, chlapci prezlečení za ženy, transvestiti, drogy, alkoholizmus, celá táto choroba. O Conchite Wurst nepadla ani zmienka, dokonca ani v nezávislých médiách. Ale toto je vývoj ľudského života. Viete si predstaviť, že o tisíc rokov budú ľudia kameňovaní a zlodej sťatý alebo bičovaný?

 
- Neexistujú však žiadne známky zmien, keďže 30 % Egypťanov nevie čítať a písať.

 

Títo ľudia nežijú v intelektuálnej atmosfére. Nikto nemá knihy. V kníhkupectvách v Alexandrii je len náboženská literatúra alebo kuchárske knihy. V Káhire je to o niečo lepšie.

 

Čítanie je pre nich strata času. Ako 6 rokov som nevidel opitého muža na ulici, nevidel som človeka čítať knihu. Nedávno chcela suseda použiť telefón, prišla k nám, vošla do obývačky, kde máme knihy, je ich takmer dvetisíc. Ako to videla, takmer omdlela. Načo to všetko je?  Rovnakú otázku položil jeden priateľ, keď vošiel do tejto miestnosti, aby sa pomodlil: Čítali ste toto všetko? Bol znechutený. Sadol si pred televízor, kde hovoril šejk, a povedal: Päť minút tohto šejka má väčšiu cenu ako všetky vaše knihy.

 

PREKLIATY KRUH

 

- Pobúrenie verejnosti narastá aj nad zákrokom ženskej obriezky - nástrihu klitorisu a šitia vagíny, opísali ste túto praktiku v reportáži "Peklo žien".

 

Štatistiky ukazujú, že viac ako 95% egyptských žien je zneužívaných. V uliciach to vôbec nie je vidieť, lebo je to iná kultúra – zavretá doma. Egypťania sú na dennej báze pohostinní a milí, no nie rozhľadení. Po stáročia je to kultúra vnútorná: niečo iné ukazujú doma, niečo iné pre rodinu, priateľov a cudzincov. Videli ste niekde na ulici ženu s cigaretou? nie? presne tak. Fajčiť môžu len doma alebo na balkóne. Bývam v bloku strednej triedy a riešim to každý deň. To, čo sa deje doma, je úplne iný príbeh.

 

- To znamená? Čo sa deje?

 

Existuje veľa násilia páchaného na ženách a deťoch. Aj keď sa zdajú byť dennodenne šťastní. Dohodnuté sú sobáše a testy panenstva – matka, stará mama alebo teta kontrolujú, či má dievča panenskú blanu. Všetko sa deje za okenicami, v manuároch. Videli ste, ako sa stavajú byty. Vpredu je veľký salónik, ďalej na chodbe, a na konci spálne: všetky tmavé, s oknami do vnútra budovy, do manuária. Tam sa vešia prádlo a vyhodia smeti. V týchto manuároch počuť celý Egypt: Korán, svadby, piesne, smiech, ale aj strašné opilecké hádky, bitie, nadávky, krik. Navonok nie je poznať, kto kričí, kto je blázon alebo opitý, kto bije manželku. Každý ide ráno do výťahu a tam sú všetky „salamy“ (Salam alejkum  - jeden z arabských pozdravov - poznámka redakcie).

Okrem toho je bežný sex mimo manželstva.

 

- Hovorí sa o tom?

 

S ťažkosťami, ale získavam tieto informácie od svojich priateľov. Kondómy je možné zakúpiť v každej lekárni. Mal som kamarátku, vždy nosila čierny nikáb a viedla dve lekárne, kde bolo po ruke dostatok kondómov, ale samozrejme len pre manžela a manželku. Islam kondómy nezakazuje. Hoci sú drahé, všetky antikoncepčné prostriedky sú dostupné, s výnimkou tých, ktoré sa týkajú predčasného potratu.

 

- Používajú všetko?

 

Všetky. Ale je tu problém udržať si panenstvo. Pretože dobrá manželka musí mať panenskú blánu. Jazdia bohatšie ženy  do Európy  a vložte nový. Čoraz častejšie počúvam, že takéto kancelárie vznikajú aj v Egypte. Preto je análny styk všeobecne akceptovaný, najmä medzi mladými ľuďmi. Moja žena  má problém s kúpou tampónov, sú tam len vložky. Kamarátka mi vysvetlila, že ženy sa boja, že im tampón prepichne membrány. Urfi (dočasné manželstvo) manželstvo je obľúbené medzi tínedžermi. Chcú mať sex a vy sa môžete len oženiť. Takže spíšu zmluvu, ktorá nemá žiadnu právnu hodnotu. Ale napriek všetkému to chcú zapísať, lebo keď „mladý“ zmodrie, a dievčaťu zostane len papierik a bez filmu, má vysvedčenie, ktoré nepustila, ale mala snúbenec.

 

Egypťania sa za to veľmi hanbia. Kedysi sa to dalo skryť, no v dnešnej globalizovanej internetovej dobe sa nedá nič zakryť.

 
- Hanbia sa, ale robia s tým niečo?

 

Nemôžu. Nevedia sa dostať zo začarovaného kruhu tradicionalizmu, v ktorom žili celé generácie. Tu to funguje, duplicita je normálna. Rozvedená Dina kedysi bývala v mojom byte na najvyššom poschodí, celá v čiernom nikábe. Vychovala dve deti. Často, keď schádzala zo 16. poschodia, som sa pridal na ôsme. Potom objavila nikáb a rozprávali sme sa. Študovala filozofiu v Bostone, vedela perfektne po anglicky. Spýtala sa ma, či som už čítal text od Platóna alebo Kanta. Výťah išiel dosť pomaly, stihli sme prehodiť asi tucet viet. Keď sme odišli, nahodila si nikáb a už ma nepoznala.

 

Tu sa po celý čas nasadzujú masky zbožnosti. Pred neveriacimi alebo cudzími ľuďmi je veľa vecí skrytých. Pretože všetko nové je neisté. Je to spôsobené tradicionalizmom - pripútanosťou ku konzervatívnym hodnotám založeným na náboženstve. A pokiaľ bude existovať islam v tejto verzii, teda v arabskom výklade, nič sa nezmení.

 

- Zaostalosť je spôsobená náboženstvom?

 

Áno, a znie to brutálne. Dávam si pozor, aby som to tu nepovedal. Nejde ale o islam samotný, ale o tradicionalistický výklad islamu, ktorý je platný v celom islamskom svete a spája sa s Arabmi. Tento náboženský tradicionalizmus je kľúčom, ktorý zatvára dvere otvorenosti modernizácii, novosti, intelektuálnemu rozvoju a učeniu. Toto je predmoderný, tradicionalistický svet. Šejkovia v televízii hovoria to isté, čo hovorili ich predkovia pred 200 či 500 rokmi. Egypťania sa ohlušujú tým, že všade hrajú Korán. Modlitba  je všade: v taxíkoch, obchodoch, na uliciach. Okrem toho, že islam je najkonzervatívnejšie náboženstvo na svete, je to aj najrýchlejšie rastúce náboženstvo. Keď sme prišli pred 7 rokmi, v Egypte bolo 80 miliónov ľudí, teraz je to takmer 90. Šialenstvo.

 
- Je to krajina, v ktorej chcete žiť?

 

Milujem Egypt, milujem ho. Je to láska v dobrom aj v zlom. Neviem si predstaviť svoj život bez tejto krajiny. Okrem toho je všetko veľmi lacné. Máme byt 160 metrov štvorcových a platíme 120 PLN mesačne za údržbu celého bytu - neplatí sa tu nájomné. A zvykli sme si. Toto mesto je fascinujúce a život je fascinujúci. A aké chutné jedlo! Všetka zelenina a ovocie sú skutočné a my sme vegetariáni. Keď prídem do Varšavy, zbláznim sa. Všade počujem azan (modlitbu - pozn. red.), zvuky egyptskej ulice, obchodníkov, predavačov, autobusov. Neviem bez toho žiť.

 

zdroj: pdf.edu.pl, Katarzyna Zając

 Celé roky podporujeme krvavých diktátorov za ropu a mier. Bola to krátkozraká politika. Teraz tu máme bradatých démonov, ktorí dýchajú nenávisť v bezprecedentnom rozsahu – od čias inkvizície – a státisíce imigrantov – hovorí Piotr Ibrahim Kalwas, Poliak a moslim, spisovateľ a novinár, ktorý sa pred siedmimi rokmi presťahoval s rodinou do Egypta. . Novej vlasti venoval zbierku reportáží „Egypt: Haram Halal“. Ukazujú obraz krajiny, ktorá existuje v neustálom napätí medzi „halal“, teda tým, čo je v súlade s náboženstvom, a „haram“ – tým, čo je zakázané.

 

Keď sme sa prvýkrát stretli pred siedmimi rokmi, práve ste predávali svoj byt, aby ste splnili svoj veľký plán v životnej revolúcii: presťahovať svoju rodinu do Egypta. Pamätám si, ako ma to zaujalo, myslel som si, že toto nie je typický smer emigrácie ...

 

- Boli by ste prekvapení, koľko Poliakov sa usadilo v Egypte. Samozrejme, väčšina z nich si kúpi byt v Hurghade alebo Dahabe a pravidelne tam dochádza, berú to ako „daču“, no dostupnú charterom. Ale vyhrievajú sa aj ľudia, najmä starší ľudia, ktorí v Egypte trvale žijú. Aj na priemerný poľský výsluhový dôchodok sa tam žije dobre. A byty sú smiešne lacné - asi 1 000 PLN za meter štvorcový.

 

Vy ste však „nezahriali kosti“. Vybrali ste si nie turistický Dahab, ale Alexandriu, provinčné mesto, aj keď s veľkou multikultúrnou minulosťou. Aký bol dôvod? Pretože ste konvertovali na islam? Pretože ste chceli začať nový život? Pretože ťa nasralo Poľsko?

 

- Poľsko ma trochu nasralo a v mnohých ohľadoch stále štve.

 

Kniha hovorí, že Egypt rozčuľuje aj teba.

 

- Áno, budem sa sťažovať všade.  (smiech)

 

Moslim, ale „skutočný Poliak“?

 

- Viem... Aspoň situácia spred chvíľky. Sedíme v tejto kultivovanej varšavskej kaviarni-kníhkupectve a vedľa stola dve mladé dievčatá nadávajú ako švec a nedokážu odolať ani tomu, že dieťa počúva! Štve ma to! Jedným z dôvodov môjho odchodu bolo, že mi prekážala každodenná poľská hrubosť. A za tým si stojím.

 

V Egypte nie je žiadna hrubosť?

 

- Áno, rád by som to zdôraznil - v Egypte je v bežnom živote oveľa menej hrubosti. Sú tam primitívni alebo jednoduchí ľudia, môže to byť špinavé, pokrivené, vypínajú elektrinu či vodu, hluk je strašný – 70 percent. Egypťania sú sluchovo postihnutí, ale taká hrubosť tam nie je. Sú aj iné hrozné veci, ktoré som opísal. Na druhej strane je priemerný Egypťan mimoriadne milý (aj keď v žiadnom prípade nie otvorený, pretože svoj svet pred cudzincom skrýva) muž. Na ulici, kde bývame, sme absolútne v bezpečí a ostatní tiež. Paradoxne to pramení z toho, že každý vie o každom všetko. Typický juh.

 

Táto komunita alebo tribalizmus má dve strany: sledujú vás, nenechajú vás ísť za stanovené hranice, no zároveň, ak sa vám stane niečo zlé, ste chránení. Nie je tam individualizmus, ale ani osamelosť. Pre nás Európanov – ako popisujem v knihe – je to trochu únavné, pretože musíme byť niekedy sami. Moja rodina určite. Pretože samota je o knihách, hudbe a myslení. Je ticho. Ľudia to tam však nepotrebujú. Sú spolu neustále, pomáhajú si. Je tam strašná chudoba, ale nikto nehladuje, ani ten najchudobnejší. Nikto nehladuje na uliciach, ako som to videl v Indii.

 

A  iné dôvody odchodu? Vybrali ste si islam ako „svoje“ náboženstvo?

 

- Dôvodom bol aj islam, ale v tomto prípade... Možno som nebol až tak sklamaný, keď som videl, ako vyzerá skutočná tvár islamského tradicionalizmu v jeho arabskej verzii. A tu som sa stal veľmi, veľmi kritickým. Aj keď tam stále nachádzam veľa pekných vecí, stále je ťažké žiť v rodine moslimských individualistov, pretože sme takí v arabskom islame.

 

Prečo potom Egypt a Alexandria?

 

- Pretože tam bolo bezpečne - kto by predvídal, že vypukne revolúcia? Aj preto, že je to krajina s druhým jazykom angličtinou, nie francúzštinou, ako Maroko či Tunisko, a po francúzsky veľmi nevieme. Pretože jednoduchosť cestovania, nespočetné množstvo lacných charterov. A lacný život - kúpili sme obrovský byt za málo peňazí. Navyše veľmi dobrá anglická škola pre dieťa, ktorú sme už odporúčali, je aj oveľa lacnejšia ako podobné školy v Poľsku. Životné náklady štyrikrát nižšie ako v Poľsku a príjemná klíma, samozrejme. To všetko prispelo k rozhodnutiu odísť. Neľutujeme. Egypt sa stal zdrojom mojej práce, mojou inšpiráciou. A teraz nemôžem žiť bez tohto Egypta.

 

Nie je to však jednoduchý pocit lásky, ako sme si už povedali. Ako v názve: "Egypt: Haram Halal", ktorý je natiahnutý medzi dvoma extrémami - čo je dovolené: halal a zakázané: haram. Celá táto kniha je plná vášne, stále hovoríte, že túto krajinu milujete aj nenávidíte zároveň, neviete bez nej žiť a neustále vás frustruje. je to takto?

 

„Frustruje ma byť tam, ale keď odídem, hneď mi to chýba.

 

A chýba vám Poľsko, keď ste tam?

 

- Nie. Cítim sa veľmi dobre, keď sem prídem, ako teraz, na krátky čas. Potom je to super. Snáď tam pozerám viac starých poľských filmov, ktoré boli vždy mojou vášňou, ako aj staré kroniky z čias Poľskej ľudovej republiky. Pravdepodobne o pár rokov opustíme Egypt, pretože chceme, aby náš syn Hasan, ktorý má momentálne 12 rokov, študoval v Európe. V Egypte by sme si museli platiť štúdium ako cudzinci a vysokoškolská úroveň je tam nízka. Ale aj tak sa pokúsime udržať si byt v Egypte, aby sme sa tam mohli vrátiť. Ja, rovnako ako moja manželka, mám rád tento druh obehu: mať byt tu, kútik tam, rodinu navštíviť inde a pohybovať sa medzi týmito bodmi. Ak mám tri domoviny, teda Egypt, Poľsko a tretiu krajinu, ktorú už máme na očiach, bude to pre mňa celkom OK. Syn hovorí tromi jazykmi a ešte sa učí štvrtý. Je otvorený náboženstvám, kuchyniam, civilizáciám a to je skvelé!

 

Toto ste hľadali, keď ste odchádzali z Poľska?

 

- Áno. Vždy som takto žil. Kozmopolitný. Milujem to.

 

Ale prostredie, v ktorom práve žijete a ktoré popisujete v knihe, nie je príliš kozmopolitné a otvorené. Dovolím si tvrdiť opak. Môžete tiež zostať tu a hľadať tento kozmopolitizmus tu.

 

- Je pravda, že Egypt a arabský islam vo všeobecnosti je uzavretý svet. Ale je to pre mňa zdroj neustálej inšpirácie, baňa námetov na články a knihy. Keby sme žili v nejakej európskej krajine, nebolo by veľmi o čom písať. A v Egypte sa neustále deje niečo prekvapivé. Bývam tam sedem rokov a stále ho nepoznám. Niektoré veci sú mi už jasné, ale predpokladám, že v mnohých ohľadoch sa môžem mýliť. Hoci sa nám, Poliakom, zdá tento turistický Egypt taký blízky, skutočný Egypt je stále neznámou krajinou pre všetkých ľudí, ktorí sa hlboko zaujímajú o iné kultúry.

 

Hovoríte, že po príchode ste boli sklamaní z tamojšej verzie islamu. Čo presne?

 

- Skutočnosť, že arabský islam absolútne nie je môj islam. Tam som sa o tom musel dozvedieť.

 

Takže ste disent?

 

- Nie jediní. Sú niektorí z týchto odporcov, niektorých z nich popisujem v knihe. Sú to Egypťania, ktorí nie sú v mieri so svojou krajinou, ako napríklad profesor A.

 

Keď som žil v Egypte, vytvoril som si obranný faktor proti tomuto arabskému tradicionalizmu. Skryl som sa vo svojom vnútri so svojím islamom a teraz je to pre mňa veľmi, veľmi individuálny, súkromný náboženský priestor.

 

Nemôžem patriť do kolektívneho kmeňa, v tomto prípade do moslimskej komunity. Je veľa Poliakov, ktorí sa presťahovali do arabských krajín a nechali si narásť fúzy a sú aj Poľky v nikábech, pre ktoré už európska kultúra neexistuje – odstrihli sa. Pre mňa je to nemožné. Som vychovaný na poľských knihách, poľských filmoch a na európskej kultúre a môj islam musí byť niečo iné ako kolektívna arabská verzia.

 

tak kto si tam? Cudzí alebo tvoji?

 

- Vždy som svoj  (smiech). V tom zmysle, že aj keď som žil v Poľsku, mal som malú skupinu priateľov - 4 alebo 5 ľudí a vždy sa mi páčilo žiť sám. Rovnako aj moja žena. Nie som tam cudzí, ale správajú sa ku mne trochu ako k čudákovi. Vo všeobecnosti sa s cudzincami zaobchádza inak.

 

Odpadky, ktoré sa na chodníku pred bytovkou celé týždne rozkladajú a šíria strašný zápach, môžete upratovať a pre Egypťana to neprichádza do úvahy. Nenechal by sa omdlieť od smradu, však?

 

- Presne tak. Kritizujem túto kultúru, ale rešpektujem ju. V zmysle, že sa týmto ľuďom z môjho pohľadu nevnucujem. Iba v súkromných rozhovoroch a kontaktoch. Nehovorím im: ste hlúpi, nedospeli ste k civilizácii. Aj z bezpečnostných dôvodov – nechcem sa nikomu priamo vystavovať. S manželkou tam žijeme veľmi súkromným životom. Máme malú partiu kamarátov, Hasan má svojich kamarátov zo školy, ale žili sme aj v Poľsku. Vo svojej bubline. A to je v poriadku.

 

Keď čítam vaše správy, mám dojem, že pôsobíte ako provokatér, ktorý núti ľudí konfrontovať sa s vecami, o ktorých nechcú hovoriť. Niekedy ich dokonca rozplačeš!

 

- Nuž, pretože sú to ľudia, ktorí sú tak zvyknutí - nielen v Egypte, ale celkovo v Oriente - skrývať a skrývať pred cudzincami svoje názory, životy, že na to, aby ste z nich niečo dostali, musíte prinútiť trochu ich, vyprovokuj ich. Niekedy dokonca podlieha tvrdej kritike. Rozčúlený. Samozrejme, vždy viem, ku komu sa mám takto správať.

V Egypte sa často niečo iné hovorí cudzincom a niečo iné sa robí pre rodinu alebo komunitu. Je to druh pokrytectva, ale trvá to už veky. Skrýva sa pred tými „inými“ s ich zvykmi, ktoré cudzinci môžu vnímať ako nedostatky alebo príznaky barbarstva. Ako obriezka žien.

 

Tejto téme ste venovali jeden z najdojímavejších textov vo svojej knihe. Obriezka je v Egypte oficiálne zakázaná, napriek tomu je tam obrezaných viac ako 90 percent žien, často za hrozných podmienok. Trpia duševným a fyzickým trápením. Matky to robia svojim dcéram. Aj v pokrokových, málo veriacich rodinách.

 

- Taká je strašná sila tradicionalizmu. Pred asi tuctom rokov to bolo všetko skryté. Kto o tom hovoril v Európe?

 

Aj dnes ma odmietlo 90 percent ľudí, s ktorými som sa o tom chcel porozprávať. Ženy a muži. To, čo hovoria, sú absolútne výnimky, väčšina z nich by o tom vôbec nepočula.

 

Najšokujúcejšia je posledná veta, keď váš partner hovorí: "Pomôžte nám." Myslel som si, že keby som žil v Egypte, odišiel by som vtedy, nezniesol by som toto utrpenie.

 

- Na teba by to vôbec neplatilo. Aj iné kultúry sú plné hrôz, ľudí napríklad fascinuje India, dejú sa tam hrozné veci. Pohybuje sa, ak máte empatiu, no neovplyvňuje to priamo naše životy. Nie preto, aby som odišiel. Každopádne takýchto ťažkých tém je tam stále veľa.

 

Nedávno som mal rozhovor s dvomi Egypťankami o tzv panenské testy. Pretože tam je predmanželská čistota veľmi dôležitá. Myslel som, že sa z toho zbláznim, bolo to hrozné! Nikto o tom nechcel hovoriť, iba tieto dve ženy, nazvime ich egyptské feministky, moje kamarátky, ktoré to jednoducho potrebovali dostať von. Okrem toho nikto! A ľudia si neustále myslia, že to skryjú. A predsa v časoch internetu a satelitnej televízie sa to už neskrýva. Pred niekoľkými rokmi o tom vedeli iba odborníci. Teraz sa o tom hovorí vo svete, tak sa s tým musia zmieriť, čo je problém. S tým súvisí aj vzostup fundamentalizmu, džihádizmu a islamského terorizmu.

 

Je to určitý druh odporu voči zvrátenostiam vlastnej tradície?

 

- Áno, pretože svet o tom všetkom začína vedieť, začínajú protestovať aj niektorí spoluobčania. Chcú slobodu, chcú demokraciu. Ešte nevedia ktorý, ale chcú. A tradicionalizmus, ktorý tam vládne a je základom všetkého, sa začína rúcať. A ak sa to pokazí, čo vyplní túto prázdnotu? Západný svet, prinajmenšom od renesancie, sa neustále mení, je plynulý a všetko je tam nemenné. Takto žil môj otec, tak žil môj starý otec a tak sme žili všetci. Niektorí ľudia začnú chcieť žiť inak, ale ako? Čo má teraz nahradiť naše každodenné rituály? Ako to zmeniť? Objaví sa strach.

 

Svet islamu je rozpoltený. Napríklad uctieva americkú popkultúru a zároveň Amerikou opovrhuje, nenávidí ju ...

 

- Rady na americkej ambasáde sú obrovské, všade vidieť americkú techniku, počuť americkú hudbu, vidieť americké oblečenie. Na druhej strane 80 percent ľudí – mladých, starých, všetkých – nenávidí Ameriku. Iba rozpory! Veď viac ako 80 percent Egypťanov chce šaríu v rôznych podobách! Tí istí ľudia však najprv zvrhli jedného diktátora a potom zrušili fundamentalistickú diktatúru. Je pravda, že to vsádzalo na armádu, no v tej chvíli to bola jediná sila, ktorá mohla zablokovať pochod k moci Moslimského bratstva. Nepredstaviteľné! Toto sú rozpory, vďaka ktorým je tento svet pre mňa fascinujúci.

 

V jednej z reportáží sa „oblečiete“ ako obyčajný turista a vediete diskusiu s ortodoxným salafistickým kazateľom, ktorého stretnete. Vyprovokujete ho, aby rozprával príbehy o tom, čo je správne a čo nie. Hovoria, že vízia budúcnosti, ktorú predstavujú, môže byť čoskoro víziou, ktorá bude platiť pre nás všetkých. Naozaj si to m yslíš?

 

- Už sa to deje. O tom, že moslimská komunita na Západe rastie, niet pochýb. Preto sa tam rozširujú radikálne kruhy a v mnohých západných krajinách sú už badateľnou silou. Naše deti či vnúčatá môžu čeliť problému, že sa nebudeme zaoberať moslimami ako bežnými občanmi, ale ľuďmi, ktorí budú chcieť zaviesť vlastné pravidlá a zvyky. V Anglicku už máme začiatky šaría súdov. Preto je potrebné spoznať túto kultúru, aby sme týchto ľudí integrovali, asimilovali a naučili ich našim hodnotám. To neznamená, že musia stratiť svoju identitu, ale keďže sú v Európe, musia žiť tak, ako to vyžadujú základy rovnosti, slobody a bratstva. Je dôležité, aby sme sa navzájom integrovali – my aj oni, inak bude getá viac a viac, viac a viac vylúčených.

 

Spomenuli ste egyptské feministky. Vaše správy ukazujú ľudí, ktorí sa vymanili z tejto tradicionalistickej spoločnosti, rebelov. Ako mladí ateisti, ktorí uvažujú o emigrácii, ako death metaloví hudobníci, ako Jasmin – aktivistka bojujúca proti krutosti rituálnych zabíjačiek – alebo profesor A., ktorý „od detstva“ nemal mier s Egyptom.

 

- Egypt mal vždy silnú skupinu intelektuálov, vynikajúcich spisovateľov, filmárov a divadelníkov. V meradle tejto krajiny je to, pravdaže, malá skupina, pretože je to obrovský národ, momentálne asi 90 miliónov ľudí, ale aktivistov za slobodu je pomerne veľa. Sú tam aj maoisti, sociálni demokrati, komunisti – úplný prehľad. S európskymi krajinami je to však neporovnateľné. Toto je nejaký druh výklenku.

 

Rozšíril sa tento priestor po arabskej revolúcii aspoň trochu?

 

- Nemôže sa príliš rozširovať, pokiaľ ide o slobodu politickej činnosti, pretože je stále vojensko-policajným štátom. Ale veľmi sa rozširuje, napríklad umelecky. Je tu obrovský rozkvet nadácií, divadiel a tvorivých skupín. Rozvoj umenia je po revolúcii neuveriteľný, a to je napokon prejav ľudskej nezávislosti, vnútornej slobody.

 

Vo svojej knihe venujete pozornosť veľmi silnej kastovej povahe tejto spoločnosti

 

- Toto je jeden zo symptómov sociálneho tradicionalizmu. Tam každý pozná každého naraz, každý je niekde zaradený. V predvojnovom Poľsku to bolo trochu podobné – do niektorých krčiem robotník nemohol vstúpiť, ani keby sa prezliekol do obleku. Nášmu školníkovi v Alexandrii by som mal zavolať „ya mouth“, niečo ako „jednoduchý človek“, čo mi cez ústa neprejde. Samozrejme, susedia ma napomínajú. Tento kastový systém je ďalšou vecou, ktorá brzdí rozvoj tejto a iných arabských spoločností a odďaľuje vstup do demokracie.

 

Podobný citát od Najiba Mahfuza, egyptského pisateľa Nobelovej ceny, ktorý na začiatku knihy cituje, že celá egyptská spoločnosť musí byť prebudovaná, aby tam bola možná demokracia

 

- Áno. Ale ako to urobiť a kto to má robiť - nikto nevie s istotou. Nejako sa to podarilo v Turecku a teraz v Tunisku po islamskej revolúcii. Z európskeho pohľadu Turecko možno nie je nejaká veľká demokracia, ale z pohľadu islamských krajín áno!

 

Hovoríte, že v Tunisku tzv arabská revolúcia bola úspešná. Je to naozaj? Naznačujú nedávne tragické udalosti v tejto krajine niečo iné?

 

- Napriek dvom krvavým útokom na turistov bola tuniská revolúcia lepšia ako egyptská, vrátane pretože Tunisko je a bolo krajinou oveľa viac orientovanou na Západ, hlavne na Francúzsko, svojho bývalého okupanta. Je to smutný paradox: čím viac koloniálnych vplyvov v arabských krajinách, tým otvorenejšia spoločnosť a väčšia šanca na aspoň základy demokracie. Tunisko, podobne ako Turecko, prešlo mnohými rokmi sekularizačných procesov. Tieto procesy, hoci občas dramatické a brutálne, otvorili spoločnosti oboch krajín západnému, racionálnemu mysleniu oveľa viac ako spoločnosti iných arabských krajín, kde bol západný vplyv slabší.

 

Nedávne tragické udalosti v Tunisku to len podčiarkujú: fundamentalisti a islamskí konzervatívci z celého arabského sveta sú zdesení z vyhliadky na možnú slobodu Tuniska a na zavedenie demokratickej vlády tam, ako nenávidený Západ. Bola by to fundamentalistická nočná mora a začiatok konca pre nábožensky a morálne utláčateľskú arabskú spoločnosť, ktorá sa rozprestierala od Mauretánie po Irán. Podobný mechanizmus myslenia možno vidieť aj u ruských despotických politikov, ktorí pozorujú, ako sa im „ich svet“ – Ukrajina, Gruzínsko, pobaltské štáty – dostáva pod kontrolu a smeruje k slobode a demokracii.

 

Napriek útokom má Tunisko stále najväčšiu šancu byť prvou arabskou krajinou, ktorá sa vymaní z jarma smrtiaceho, toxického islamského konzervativizmu. A zrejme preto tam islamisti zaútočia viackrát. Toto je zúrivé zavýjanie tradicionalizmu zraneného modernou, ktorý vidí, ako mu „jeho svet“ hynie pred očami...

 

Čo prinesie tento posledný prevrat Tunisku – čo myslíte? Zastaví demokratizáciu alebo naopak? Koniec koncov, kolaps cestovného ruchu spôsobený strachom z útokov zasiahne ekonomiku krajiny, zasiahne obyčajných ľudí ...

 

- Je ťažké predpovedať budúcnosť Tuniska, rovnako ako je ťažké predpovedať budúcnosť celého arabského sveta - je to kvadratúra kruhu, ale myslím si, že nič nezastaví demokratizáciu tohto sveta. Arabi okúsili slobodu. Proces však bude dlhý a veľmi bolestivý. Tento svet čaká na svoje osvietenie a svoju reformu. Vieme, ako dlho tieto epochy v Európe trvali a ako dlho trvalo ich ovocie, čo teraz využívame. Moderná doba je však dynamická, svet je stechnizovaná „globálna dedina“, takže možno bude proces „detradicionalizácie“ a osvety v arabskom svete kratší ako v západnom.

 

Tunisko a celý arabský turistický sektor, nie po prvý raz, bude veľmi trpieť terorizmom a v dôsledku toho sa zníži už aj tak nízka životná úroveň v Egypte či Tunisku. To sa prenesie do verejnej nálady, frustruje chudobné spoločnosti, zmení ich nevôľu voči vlastným vládam,  väčšinou mladí -  vtlačí do rúk radikálov, a to myslia islamskí teroristi.

 

Prečo si myslíte, že k tomuto útoku došlo práve teraz?

 

- Západ urobil celý rad strašných chýb v islamskom svete desaťročia, ak nie dlhšie, a teraz sa mstí. Celé roky podporujeme krvavých diktátorov za ropu a mier. Bola to krátkozraká politika. Teraz tu máme bradatých démonov, ktorí dýchajú nenávisť na bezprecedentnej úrovni -  od inkvizície - rozsah a státisíce imigrantov, ktorých budeme musieť čoskoro prijať. Ak Európa zmysluplne nevyrieši problém prisťahovalectva, tak ho vyriešime  problém, veľmi veľký problém. Mestá našich detí a vnúčat budú euroislamskými mestami.

 

Hovorím to s plnou zodpovednosťou, hoci som si vedomý „politickej nekorektnosti“ mojich slov. O to viac poznávajme tento svet, jeho zvyky, jazyky, kultúrne tajomstvá a predovšetkým náboženstvo. Poznajme tento svet rozumne, vecne a do hĺbky, bez nervóznych predsudkov a stereotypov, ale aj bez fascinácie a zamilovanosti, chladne. Môže to byť veľmi užitočné pre nás a určite to bude užitočné aj pre naše deti.

 

Piotr Ibrahim Kalwas  (nar. 1963) - spisovateľ, novinár, autor reportáží a kníh vr. "Salam", "Czas", "Międzyrzecz". V minulosti známy aj napr. ako spevák punkovej skupiny a scenárista populárneho televízneho seriálu. V roku 2000 konvertoval na islam a v roku 2008 sa definitívne presťahoval do Egypta. S manželkou a 12-ročným synom žije v Alexandrii.

 

Anna Sańczuk.  Vzdelaním historička umenia, povolaním novinárka, občas sa venuje aj kultúrnemu PR. Spoluautor knihy „Warszawa. Pri hľadaní centra. Spolu s Maciejom Ulewiczom vedie program „KULTURA DO KWADRATU“ na Polsat News 2. Navrhuje a šije šperky pod značkou SANKA. Žije vo Varšave v Starej Ochote.

 

www.weekend.gazeta.pl

bottom of page