www.hurghada24.pl Dovolenka v Hurghade

 Celé roky podporujeme krvavých diktátorov za ropu a mier. Bola to krátkozraká politika. Teraz tu máme bradatých démonov, ktorí dýchajú nenávisť v bezprecedentnom rozsahu – od čias inkvizície – a státisíce imigrantov – hovorí Piotr Ibrahim Kalwas, Poliak a moslim, spisovateľ a novinár, ktorý sa pred siedmimi rokmi presťahoval s rodinou do Egypta. . Novej vlasti venoval zbierku reportáží „Egypt: Haram Halal“. Ukazujú obraz krajiny, ktorá existuje v neustálom napätí medzi „halal“, teda tým, čo je v súlade s náboženstvom, a „haram“ – tým, čo je zakázané.

Keď sme sa prvýkrát stretli pred siedmimi rokmi, práve ste predávali svoj byt, aby ste splnili svoj veľký plán v životnej revolúcii: presťahovať svoju rodinu do Egypta. Pamätám si, ako ma to zaujalo, myslel som si, že toto nie je typický smer emigrácie ...

- Boli by ste prekvapení, koľko Poliakov sa usadilo v Egypte. Samozrejme, väčšina z nich si kúpi byt v Hurghade alebo Dahabe a pravidelne tam dochádza, berú to ako „daču“, no dostupnú charterom. Ale vyhrievajú sa aj ľudia, najmä starší ľudia, ktorí v Egypte trvale žijú. Aj na priemerný poľský výsluhový dôchodok sa tam žije dobre. A byty sú smiešne lacné - asi 1 000 PLN za meter štvorcový.

Vy ste však „nezahriali kosti“. Vybrali ste si nie turistický Dahab, ale Alexandriu, provinčné mesto, aj keď s veľkou multikultúrnou minulosťou. Aký bol dôvod? Pretože ste konvertovali na islam? Pretože ste chceli začať nový život? Pretože ťa nasralo Poľsko?

- Poľsko ma trochu nasralo a v mnohých ohľadoch stále štve.

Kniha hovorí, že Egypt rozčuľuje aj teba.

- Áno, budem sa sťažovať všade.  (smiech)

Moslim, ale „skutočný Poliak“?

- Viem... Aspoň situácia spred chvíľky. Sedíme v tejto kultivovanej varšavskej kaviarni-kníhkupectve a vedľa stola dve mladé dievčatá nadávajú ako švec a nedokážu odolať ani tomu, že dieťa počúva! Štve ma to! Jedným z dôvodov môjho odchodu bolo, že mi prekážala každodenná poľská hrubosť. A za tým si stojím.

V Egypte nie je žiadna hrubosť?

- Áno, rád by som to zdôraznil - v Egypte je v bežnom živote oveľa menej hrubosti. Sú tam primitívni alebo jednoduchí ľudia, môže to byť špinavé, pokrivené, vypínajú elektrinu či vodu, hluk je strašný – 70 percent. Egypťania sú sluchovo postihnutí, ale taká hrubosť tam nie je. Sú aj iné hrozné veci, ktoré som opísal. Na druhej strane je priemerný Egypťan mimoriadne milý (aj keď v žiadnom prípade nie otvorený, pretože svoj svet pred cudzincom skrýva) muž. Na ulici, kde bývame, sme absolútne v bezpečí a ostatní tiež. Paradoxne to pramení z toho, že každý vie o každom všetko. Typický juh.

Táto komunita alebo tribalizmus má dve strany: sledujú vás, nenechajú vás ísť za stanovené hranice, no zároveň, ak sa vám stane niečo zlé, ste chránení. Nie je tam individualizmus, ale ani osamelosť. Pre nás Európanov – ako popisujem v knihe – je to trochu únavné, pretože musíme byť niekedy sami. Moja rodina určite. Pretože samota je o knihách, hudbe a myslení. Je ticho. Ľudia to tam však nepotrebujú. Sú spolu neustále, pomáhajú si. Je tam strašná chudoba, ale nikto nehladuje, ani ten najchudobnejší. Nikto nehladuje na uliciach, ako som to videl v Indii.

A  iné dôvody odchodu? Vybrali ste si islam ako „svoje“ náboženstvo?

- Dôvodom bol aj islam, ale v tomto prípade... Možno som nebol až tak sklamaný, keď som videl, ako vyzerá skutočná tvár islamského tradicionalizmu v jeho arabskej verzii. A tu som sa stal veľmi, veľmi kritickým. Aj keď tam stále nachádzam veľa pekných vecí, stále je ťažké žiť v rodine moslimských individualistov, pretože sme takí v arabskom islame.

Prečo potom Egypt a Alexandria?

- Pretože tam bolo bezpečne - kto by predvídal, že vypukne revolúcia? Aj preto, že je to krajina s druhým jazykom angličtinou, nie francúzštinou, ako Maroko či Tunisko, a po francúzsky veľmi nevieme. Pretože jednoduchosť cestovania, nespočetné množstvo lacných charterov. A lacný život - kúpili sme obrovský byt za málo peňazí. Navyše veľmi dobrá anglická škola pre dieťa, ktorú sme už odporúčali, je aj oveľa lacnejšia ako podobné školy v Poľsku. Životné náklady štyrikrát nižšie ako v Poľsku a príjemná klíma, samozrejme. To všetko prispelo k rozhodnutiu odísť. Neľutujeme. Egypt sa stal zdrojom mojej práce, mojou inšpiráciou. A teraz nemôžem žiť bez tohto Egypta.

Nie je to však jednoduchý pocit lásky, ako sme si už povedali. Ako v názve: "Egypt: Haram Halal", ktorý je natiahnutý medzi dvoma extrémami - čo je dovolené: halal a zakázané: haram. Celá táto kniha je plná vášne, stále hovoríte, že túto krajinu milujete aj nenávidíte zároveň, neviete bez nej žiť a neustále vás frustruje. je to takto?

„Frustruje ma byť tam, ale keď odídem, hneď mi to chýba.

A chýba vám Poľsko, keď ste tam?

- Nie. Cítim sa veľmi dobre, keď sem prídem, ako teraz, na krátky čas. Potom je to super. Snáď tam pozerám viac starých poľských filmov, ktoré boli vždy mojou vášňou, ako aj staré kroniky z čias Poľskej ľudovej republiky. Pravdepodobne o pár rokov opustíme Egypt, pretože chceme, aby náš syn Hasan, ktorý má momentálne 12 rokov, študoval v Európe. V Egypte by sme si museli platiť štúdium ako cudzinci a vysokoškolská úroveň je tam nízka. Ale aj tak sa pokúsime udržať si byt v Egypte, aby sme sa tam mohli vrátiť. Ja, rovnako ako moja manželka, mám rád tento druh obehu: mať byt tu, kútik tam, rodinu navštíviť inde a pohybovať sa medzi týmito bodmi. Ak mám tri domoviny, teda Egypt, Poľsko a tretiu krajinu, ktorú už máme na očiach, bude to pre mňa celkom OK. Syn hovorí tromi jazykmi a ešte sa učí štvrtý. Je otvorený náboženstvám, kuchyniam, civilizáciám a to je skvelé!

Toto ste hľadali, keď ste odchádzali z Poľska?

- Áno. Vždy som takto žil. Kozmopolitný. Milujem to.

Ale prostredie, v ktorom práve žijete a ktoré popisujete v knihe, nie je príliš kozmopolitné a otvorené. Dovolím si tvrdiť opak. Môžete tiež zostať tu a hľadať tento kozmopolitizmus tu.

- Je pravda, že Egypt a arabský islam vo všeobecnosti je uzavretý svet. Ale je to pre mňa zdroj neustálej inšpirácie, baňa námetov na články a knihy. Keby sme žili v nejakej európskej krajine, nebolo by veľmi o čom písať. A v Egypte sa neustále deje niečo prekvapivé. Bývam tam sedem rokov a stále ho nepoznám. Niektoré veci sú mi už jasné, ale predpokladám, že v mnohých ohľadoch sa môžem mýliť. Hoci sa nám, Poliakom, zdá tento turistický Egypt taký blízky, skutočný Egypt je stále neznámou krajinou pre všetkých ľudí, ktorí sa hlboko zaujímajú o iné kultúry.

Hovoríte, že po príchode ste boli sklamaní z tamojšej verzie islamu. Čo presne?

- Skutočnosť, že arabský islam absolútne nie je môj islam. Tam som sa o tom musel dozvedieť.

Takže ste disent?

- Nie jediní. Sú niektorí z týchto odporcov, niektorých z nich popisujem v knihe. Sú to Egypťania, ktorí nie sú v mieri so svojou krajinou, ako napríklad profesor A.

Keď som žil v Egypte, vytvoril som si obranný faktor proti tomuto arabskému tradicionalizmu. Skryl som sa vo svojom vnútri so svojím islamom a teraz je to pre mňa veľmi, veľmi individuálny, súkromný náboženský priestor.

Nemôžem patriť do kolektívneho kmeňa, v tomto prípade do moslimskej komunity. Je veľa Poliakov, ktorí sa presťahovali do arabských krajín a nechali si narásť fúzy a sú aj Poľky v nikábech, pre ktoré už európska kultúra neexistuje – odstrihli sa. Pre mňa je to nemožné. Som vychovaný na poľských knihách, poľských filmoch a na európskej kultúre a môj islam musí byť niečo iné ako kolektívna arabská verzia.

tak kto si tam? Cudzí alebo tvoji?

- Vždy som svoj  (smiech). V tom zmysle, že aj keď som žil v Poľsku, mal som malú skupinu priateľov - 4 alebo 5 ľudí a vždy sa mi páčilo žiť sám. Rovnako aj moja žena. Nie som tam cudzí, ale správajú sa ku mne trochu ako k čudákovi. Vo všeobecnosti sa s cudzincami zaobchádza inak.

Odpadky, ktoré sa na chodníku pred bytovkou celé týždne rozkladajú a šíria strašný zápach, môžete upratovať a pre Egypťana to neprichádza do úvahy. Nenechal by sa omdlieť od smradu, však?

- Presne tak. Kritizujem túto kultúru, ale rešpektujem ju. V zmysle, že sa týmto ľuďom z môjho pohľadu nevnucujem. Iba v súkromných rozhovoroch a kontaktoch. Nehovorím im: ste hlúpi, nedospeli ste k civilizácii. Aj z bezpečnostných dôvodov – nechcem sa nikomu priamo vystavovať. S manželkou tam žijeme veľmi súkromným životom. Máme malú partiu kamarátov, Hasan má svojich kamarátov zo školy, ale žili sme aj v Poľsku. Vo svojej bubline. A to je v poriadku.

Keď čítam vaše správy, mám dojem, že pôsobíte ako provokatér, ktorý núti ľudí konfrontovať sa s vecami, o ktorých nechcú hovoriť. Niekedy ich dokonca rozplačeš!

- Nuž, pretože sú to ľudia, ktorí sú tak zvyknutí - nielen v Egypte, ale celkovo v Oriente - skrývať a skrývať pred cudzincami svoje názory, životy, že na to, aby ste z nich niečo dostali, musíte prinútiť trochu ich, vyprovokuj ich. Niekedy dokonca podlieha tvrdej kritike. Rozčúlený. Samozrejme, vždy viem, ku komu sa mám takto správať.

V Egypte sa často niečo iné hovorí cudzincom a niečo iné sa robí pre rodinu alebo komunitu. Je to druh pokrytectva, ale trvá to už veky. Skrýva sa pred tými „inými“ s ich zvykmi, ktoré cudzinci môžu vnímať ako nedostatky alebo príznaky barbarstva. Ako obriezka žien.

Tejto téme ste venovali jeden z najdojímavejších textov vo svojej knihe. Obriezka je v Egypte oficiálne zakázaná, napriek tomu je tam obrezaných viac ako 90 percent žien, často za hrozných podmienok. Trpia duševným a fyzickým trápením. Matky to robia svojim dcéram. Aj v pokrokových, málo veriacich rodinách.

- Taká je strašná sila tradicionalizmu. Pred asi tuctom rokov to bolo všetko skryté. Kto o tom hovoril v Európe?

Aj dnes ma odmietlo 90 percent ľudí, s ktorými som sa o tom chcel porozprávať. Ženy a muži. To, čo hovoria, sú absolútne výnimky, väčšina z nich by o tom vôbec nepočula.

Najšokujúcejšia je posledná veta, keď váš partner hovorí: "Pomôžte nám." Myslel som si, že keby som žil v Egypte, odišiel by som vtedy, nezniesol by som toto utrpenie.

- Na teba by to vôbec neplatilo. Aj iné kultúry sú plné hrôz, ľudí napríklad fascinuje India, dejú sa tam hrozné veci. Pohybuje sa, ak máte empatiu, no neovplyvňuje to priamo naše životy. Nie preto, aby som odišiel. Každopádne takýchto ťažkých tém je tam stále veľa.

Nedávno som mal rozhovor s dvomi Egypťankami o tzv panenské testy. Pretože tam je predmanželská čistota veľmi dôležitá. Myslel som, že sa z toho zbláznim, bolo to hrozné! Nikto o tom nechcel hovoriť, iba tieto dve ženy, nazvime ich egyptské feministky, moje kamarátky, ktoré to jednoducho potrebovali dostať von. Okrem toho nikto! A ľudia si neustále myslia, že to skryjú. A predsa v časoch internetu a satelitnej televízie sa to už neskrýva. Pred niekoľkými rokmi o tom vedeli iba odborníci. Teraz sa o tom hovorí vo svete, tak sa s tým musia zmieriť, čo je problém. S tým súvisí aj vzostup fundamentalizmu, džihádizmu a islamského terorizmu.

Je to určitý druh odporu voči zvrátenostiam vlastnej tradície?

- Áno, pretože svet o tom všetkom začína vedieť, začínajú protestovať aj niektorí spoluobčania. Chcú slobodu, chcú demokraciu. Ešte nevedia ktorý, ale chcú. A tradicionalizmus, ktorý tam vládne a je základom všetkého, sa začína rúcať. A ak sa to pokazí, čo vyplní túto prázdnotu? Západný svet, prinajmenšom od renesancie, sa neustále mení, je plynulý a všetko je tam nemenné. Takto žil môj otec, tak žil môj starý otec a tak sme žili všetci. Niektorí ľudia začnú chcieť žiť inak, ale ako? Čo má teraz nahradiť naše každodenné rituály? Ako to zmeniť? Objaví sa strach.

Svet islamu je rozpoltený. Napríklad uctieva americkú popkultúru a zároveň Amerikou opovrhuje, nenávidí ju ...

- Rady na americkej ambasáde sú obrovské, všade vidieť americkú techniku, počuť americkú hudbu, vidieť americké oblečenie. Na druhej strane 80 percent ľudí – mladých, starých, všetkých – nenávidí Ameriku. Iba rozpory! Veď viac ako 80 percent Egypťanov chce šaríu v rôznych podobách! Tí istí ľudia však najprv zvrhli jedného diktátora a potom zrušili fundamentalistickú diktatúru. Je pravda, že to vsádzalo na armádu, no v tej chvíli to bola jediná sila, ktorá mohla zablokovať pochod k moci Moslimského bratstva. Nepredstaviteľné! Toto sú rozpory, vďaka ktorým je tento svet pre mňa fascinujúci.

V jednej z reportáží sa „oblečiete“ ako obyčajný turista a vediete diskusiu s ortodoxným salafistickým kazateľom, ktorého stretnete. Vyprovokujete ho, aby rozprával príbehy o tom, čo je správne a čo nie. Hovoria, že vízia budúcnosti, ktorú predstavujú, môže byť čoskoro víziou, ktorá bude platiť pre nás všetkých. Naozaj si to m yslíš?

- Už sa to deje. O tom, že moslimská komunita na Západe rastie, niet pochýb. Preto sa tam rozširujú radikálne kruhy a v mnohých západných krajinách sú už badateľnou silou. Naše deti či vnúčatá môžu čeliť problému, že sa nebudeme zaoberať moslimami ako bežnými občanmi, ale ľuďmi, ktorí budú chcieť zaviesť vlastné pravidlá a zvyky. V Anglicku už máme začiatky šaría súdov. Preto je potrebné spoznať túto kultúru, aby sme týchto ľudí integrovali, asimilovali a naučili ich našim hodnotám. To neznamená, že musia stratiť svoju identitu, ale keďže sú v Európe, musia žiť tak, ako to vyžadujú základy rovnosti, slobody a bratstva. Je dôležité, aby sme sa navzájom integrovali – my aj oni, inak bude getá viac a viac, viac a viac vylúčených.

Spomenuli ste egyptské feministky. Vaše správy ukazujú ľudí, ktorí sa vymanili z tejto tradicionalistickej spoločnosti, rebelov. Ako mladí ateisti, ktorí uvažujú o emigrácii, ako death metaloví hudobníci, ako Jasmin – aktivistka bojujúca proti krutosti rituálnych zabíjačiek – alebo profesor A., ktorý „od detstva“ nemal mier s Egyptom.

- Egypt mal vždy silnú skupinu intelektuálov, vynikajúcich spisovateľov, filmárov a divadelníkov. V meradle tejto krajiny je to, pravdaže, malá skupina, pretože je to obrovský národ, momentálne asi 90 miliónov ľudí, ale aktivistov za slobodu je pomerne veľa. Sú tam aj maoisti, sociálni demokrati, komunisti – úplný prehľad. S európskymi krajinami je to však neporovnateľné. Toto je nejaký druh výklenku.

Rozšíril sa tento priestor po arabskej revolúcii aspoň trochu?

- Nemôže sa príliš rozširovať, pokiaľ ide o slobodu politickej činnosti, pretože je stále vojensko-policajným štátom. Ale veľmi sa rozširuje, napríklad umelecky. Je tu obrovský rozkvet nadácií, divadiel a tvorivých skupín. Rozvoj umenia je po revolúcii neuveriteľný, a to je napokon prejav ľudskej nezávislosti, vnútornej slobody.

Vo svojej knihe venujete pozornosť veľmi silnej kastovej povahe tejto spoločnosti

- Toto je jeden zo symptómov sociálneho tradicionalizmu. Tam každý pozná každého naraz, každý je niekde zaradený. V predvojnovom Poľsku to bolo trochu podobné – do niektorých krčiem robotník nemohol vstúpiť, ani keby sa prezliekol do obleku. Nášmu školníkovi v Alexandrii by som mal zavolať „ya mouth“, niečo ako „jednoduchý človek“, čo mi cez ústa neprejde. Samozrejme, susedia ma napomínajú. Tento kastový systém je ďalšou vecou, ktorá brzdí rozvoj tejto a iných arabských spoločností a odďaľuje vstup do demokracie.

Podobný citát od Najiba Mahfuza, egyptského pisateľa Nobelovej ceny, ktorý na začiatku knihy cituje, že celá egyptská spoločnosť musí byť prebudovaná, aby tam bola možná demokracia

- Áno. Ale ako to urobiť a kto to má robiť - nikto nevie s istotou. Nejako sa to podarilo v Turecku a teraz v Tunisku po islamskej revolúcii. Z európskeho pohľadu Turecko možno nie je nejaká veľká demokracia, ale z pohľadu islamských krajín áno!

Hovoríte, že v Tunisku tzv arabská revolúcia bola úspešná. Je to naozaj? Naznačujú nedávne tragické udalosti v tejto krajine niečo iné?

- Napriek dvom krvavým útokom na turistov bola tuniská revolúcia lepšia ako egyptská, vrátane pretože Tunisko je a bolo krajinou oveľa viac orientovanou na Západ, hlavne na Francúzsko, svojho bývalého okupanta. Je to smutný paradox: čím viac koloniálnych vplyvov v arabských krajinách, tým otvorenejšia spoločnosť a väčšia šanca na aspoň základy demokracie. Tunisko, podobne ako Turecko, prešlo mnohými rokmi sekularizačných procesov. Tieto procesy, hoci občas dramatické a brutálne, otvorili spoločnosti oboch krajín západnému, racionálnemu mysleniu oveľa viac ako spoločnosti iných arabských krajín, kde bol západný vplyv slabší.

Nedávne tragické udalosti v Tunisku to len podčiarkujú: fundamentalisti a islamskí konzervatívci z celého arabského sveta sú zdesení z vyhliadky na možnú slobodu Tuniska a na zavedenie demokratickej vlády tam, ako nenávidený Západ. Bola by to fundamentalistická nočná mora a začiatok konca pre nábožensky a morálne utláčateľskú arabskú spoločnosť, ktorá sa rozprestierala od Mauretánie po Irán. Podobný mechanizmus myslenia možno vidieť aj u ruských despotických politikov, ktorí pozorujú, ako sa im „ich svet“ – Ukrajina, Gruzínsko, pobaltské štáty – dostáva pod kontrolu a smeruje k slobode a demokracii.

Napriek útokom má Tunisko stále najväčšiu šancu byť prvou arabskou krajinou, ktorá sa vymaní z jarma smrtiaceho, toxického islamského konzervativizmu. A zrejme preto tam islamisti zaútočia viackrát. Toto je zúrivé zavýjanie tradicionalizmu zraneného modernou, ktorý vidí, ako mu „jeho svet“ hynie pred očami...

Čo prinesie tento posledný prevrat Tunisku – čo myslíte? Zastaví demokratizáciu alebo naopak? Koniec koncov, kolaps cestovného ruchu spôsobený strachom z útokov zasiahne ekonomiku krajiny, zasiahne obyčajných ľudí ...

- Je ťažké predpovedať budúcnosť Tuniska, rovnako ako je ťažké predpovedať budúcnosť celého arabského sveta - je to kvadratúra kruhu, ale myslím si, že nič nezastaví demokratizáciu tohto sveta. Arabi okúsili slobodu. Proces však bude dlhý a veľmi bolestivý. Tento svet čaká na svoje osvietenie a svoju reformu. Vieme, ako dlho tieto epochy v Európe trvali a ako dlho trvalo ich ovocie, čo teraz využívame. Moderná doba je však dynamická, svet je stechnizovaná „globálna dedina“, takže možno bude proces „detradicionalizácie“ a osvety v arabskom svete kratší ako v západnom.

Tunisko a celý arabský turistický sektor, nie po prvý raz, bude veľmi trpieť terorizmom a v dôsledku toho sa zníži už aj tak nízka životná úroveň v Egypte či Tunisku. To sa prenesie do verejnej nálady, frustruje chudobné spoločnosti, zmení ich nevôľu voči vlastným vládam,  väčšinou mladí -  vtlačí do rúk radikálov, a to myslia islamskí teroristi.

Prečo si myslíte, že k tomuto útoku došlo práve teraz?

- Západ urobil celý rad strašných chýb v islamskom svete desaťročia, ak nie dlhšie, a teraz sa mstí. Celé roky podporujeme krvavých diktátorov za ropu a mier. Bola to krátkozraká politika. Teraz tu máme bradatých démonov, ktorí dýchajú nenávisť na bezprecedentnej úrovni -  od inkvizície - rozsah a státisíce imigrantov, ktorých budeme musieť čoskoro prijať. Ak Európa zmysluplne nevyrieši problém prisťahovalectva, tak ho vyriešime  problém, veľmi veľký problém. Mestá našich detí a vnúčat budú euroislamskými mestami.

Hovorím to s plnou zodpovednosťou, hoci som si vedomý „politickej nekorektnosti“ mojich slov. O to viac poznávajme tento svet, jeho zvyky, jazyky, kultúrne tajomstvá a predovšetkým náboženstvo. Poznajme tento svet rozumne, vecne a do hĺbky, bez nervóznych predsudkov a stereotypov, ale aj bez fascinácie a zamilovanosti, chladne. Môže to byť veľmi užitočné pre nás a určite to bude užitočné aj pre naše deti.

Piotr Ibrahim Kalwas  (nar. 1963) - spisovateľ, novinár, autor reportáží a kníh vr. "Salam", "Czas", "Międzyrzecz". V minulosti známy aj napr. ako spevák punkovej skupiny a scenárista populárneho televízneho seriálu. V roku 2000 konvertoval na islam a v roku 2008 sa definitívne presťahoval do Egypta. S manželkou a 12-ročným synom žije v Alexandrii.

Anna Sańczuk.  Vzdelaním historička umenia, povolaním novinárka, občas sa venuje aj kultúrnemu PR. Spoluautor knihy „Warszawa. Pri hľadaní centra. Spolu s Maciejom Ulewiczom vedie program „KULTURA DO KWADRATU“ na Polsat News 2. Navrhuje a šije šperky pod značkou SANKA. Žije vo Varšave v Starej Ochote.

www.weekend.gazeta.pl